Taine devoted his whole work to the French Revolution. He was very critical of it. Part of the criticism focused on the role that the revolution played in the theory of social contract. This aspect of Taine’s work Původ současné Francie (The Beginnings of Contemporary France) is the focus of this paper. The autor analyzes Taine’s critique in general, above all the assumption of (mathematical) equality of people, and then focuses on the way that Taine assessed the application of social contract theory by revolutionary governments. The author claimes that Taine, in fact, only dealt with Rousseau’s version of the theory and when analyzing people’s equality ofter referred to a general habit of the French to think in abstraction. In some aspects his ideas resemble those of Tocqueville. In the final part the author focuses on Lacombe’s analysis of Taine’s views.

The author of this paper clarifies some gnoseological views of Slovak philosopher Teodor Münz. He formulated his opinions on the background of critics of Marxist theory of reflection in the 1960s and he published them in a series of articles at that time. The author of the article highlights Münz´s objections to this theory and arguments which point to non-dialectic understanding of practice as criterion of truth. She also reflects Münz´s understanding of development of knowledge, relations between truth and fault and other epistemological problems. These problems have been at the center of Münz’s interest until now. They are a proof of the metamorphosis of his noetic opinions.

The aim of this contribution is to acquaint readers with responses to Karel Kosík’s most influential work, the Dialectics of the Concrete, that were published in former Czechoslovakia by philosophers and other thinkers between the years 1963 and 1969 with an emphasis on the journals Filosofický časopis, Kulturní tvorba, Literární noviny and Plamen. This paper also outlines a criticism of Kosík and his book by the Commu­nist Party of Czechoslovakia.

This text is an attempt to reflect a discourse on the problem of the role of opposition in history. On the background of the “Velvet Revolution“ anniversary, it deals with the question of the necessity to analyse deeply the dissent phenomenon as part of opposition structures. It represents an important aspect of the critical study of our latest history.

In the review of 100 myšlenkových experimentů ve filozofii (2013) Jakub Mácha raises several questions concerning our approach to thought experiment analysis. We address all of his remarks; particularly, we answer three questions: Which type of imagination do we use in our definition of thought experiments? How is the cognitive aim of thought experiments related to their cognitive value? Is the analysis of Plato’s Cave proposed in our book appropriate?

In this work I attempt to provide a materialist interpretation of Berkeley’s view of the world. In my opinion, we can already see this view in his early writings A Treatise Concerning the Principles of Human Knowledge (1710) and Three Dialogues between Hylas and Philonous (1713). My belief is based on Berkeley’s emphasis on common sense and the concept of God as the guarantor of the recognizability of the world. I also show that Berkeley understands the concepts of real and material as synonyms. I explain why Berkeley refers to things as ‘ideas‘ in his two main metaphysical writings and how to understand Berkeley’s notion that God imprints ideas of the world into our minds. The main question is to how understand the material substance, which Berkeley rejects. Through the rejection of philosophical material substance Berkeley is trying to avoid scepticism in which, according to him, philosophy must fall and at the same time he is trying to re-create a plain view of the world.

The word πρηστήρ creates confusion and controversy almost wherever it occurs. Its lexicon entry in LSJ has been revised several times but it is still not very helpful. Lack of clarity of the expression also lies in the fact that it describes tornadic, fiery, and luminous meteorological phenomena. A recent discussion about the term πρηστῆρος αὐλός in Anaximander raised this issue again. This study clarifies the meaning of πρηστῆρος αὐλός, as well as the word πρηστήρ, on the basis of examination of all known occurrences of this word. The study excludes the meaning “bellows”, the meaning “lightning” is confirmed rather for the late texts, the basic meaning “tornado” is typical especially for authors dealing with marine navigation and meteorology. Πρηστῆρος αὐλός is the funnel of a tornado. Based on current knowledge of meteorology (with regard to the Greek region), it is also explained why a tornado was often seen as fiery.

Platónov Sókratés v záverečnom príhovore pred hlasovaním o svojej vine či nevine sudcom pripomína, že má rodinu, ktorá zahŕňa dospievajúceho syna a dvoch malých chlapcov. Pritom odkazuje na verše z Homérovej Odyssey, aby poukázal na skutočnosť, že sa nenarodil „ani z duba ani zo skaly“ (34d). Cieľom článku bude analyzovať a interpretovať zmysel uvedenej citácie v rámci Sókratovej argumentácie. V prvej časti sa autor sústredí na komparáciu Homérovho verša s jeho podobou v Platónovej Apológii. V druhej časti bude skúmať, akú stratégiu Sókratés sledoval tým, keď sa odvolal na uvedený verš. V záverečnej časti sa zameria na otázku, z akého dôvodu Platónov Sókratés cituje Homéra napriek svojmu predchádzajúcemu vyhláseniu, že básnici nedisponujú múdrosťou.

Cieľom, ktorý premýšľa táto štúdia, je zápas o zmysel (deštrukcie) dejín metafyziky odohrávajúci sa na pozadí reflexie filozofického odkazu Parmenida. Leitmotív problému sa spája so zmyslom (deštrukcie) dejín metafyziky ako západnej ontológie (Heideggerova pozícia); identifikáciou platonskej (metafyzickej) tradície ako falošného vedenia nazerajúceho v pravde existujúce jestvujúcno, ktoré sa vo svetle tézy o neexistencii absolútnej pravdy a jej explikáciou stáva konkrétnym výkonom časového a konečného ľudského bytia (pozícia Nietzscheho). Nietzsche a Heidegger poukazujú na to, že prvým momentom, ktorý si musíme uvedomiť je, naša (metafyzická) schopnosť teoreticky fundovať zmysel sveta. Na tejto ambícii je následne vybudovaná celá naša duchovná tradícia. Nietzscheho kritika Parmenidovho spôsobu myslenia znamená skôr kritiku domyslenia jeho základných predpokladov v platonskom variante metafyziky. Takto koncipovaná kritika je prijateľná rovnako pre Heideggera. Spor nastane až vo finálnom zmysle dejín metafyziky – zatiaľ čo Nietzsche ich vidí ako zavŕšenie morálneho videnia sveta a teda ako problém kritiky metafyzikou maskovaného nihilistického rozmeru morálky, Heidegger vidí zavŕšenie dejín metafyziky ako bytostné zabudnutie (doslova zakrývanie) otázky bytia, teda ako problém ontologický. Čo ale Heidegger odmieta doviesť do dôsledkov, sú nihilistické konzekvencie svojej ontológie, odhalené a tematizované práve prostredníctvom Nietzscheho kritiky morálky, v ktorej je práve zabudnutosť bytia demaskovaná vo svojom (konečnom) nihilistickom rozmere.

Obrat (Kehre) v Heideggerovom myslení má dosah nielen na skúmanie otázky bytia (Seinsfrage), ale aj na zmenu postavenia človeka vo vzťahu k bytiu. Túto zmenu je možné ukázať aj prostredníctvom Heideggerovej interpretácie predsokratovskej filozofie. Pokým v období pred obratom je človek ako pobyt (Dasein) schopný porozumieť bytiu a je s ním spojený, po obrate sa tento vzťah zásadným spôsobom mení. Bytie sa Heideggera po obrate stáva Bytím, ktoré má charakter ne-časovosti či pred-časovosti a ako také má aj svoje vlastné dejiny. Poznanie pravdy Bytia už nie je záležitosťou človeka, ale závisí od toho, či sa Bytie samo človeku ukazuje, alebo skrýva.Turning (Kehre) in Heidegger’s thinking reaches not only his search of the question of Being (Seinsfrage) but also the change of the status of human being in relation to Being. This change can be displayed also through Heidegger’s interpretation of pre-Socratic philosophy. While during the period before turning human being as being-there (Dasein) is able to understand Being and he is connected to it, in the period after turning this relationship changes completely. For Heidegger Being after turning becomes Being with the character of non-temporality or pre-temporality and it has its own history. Knowledge of the truth of Being happens not to be a matter of human being but it depends on the fact whether Being hides or unhides.

Cieľom štúdie je analýza Rortyho hodnotenia Heideggera ako ironického teoretika. Rorty tvrdí, že úlohou filozofie je kritika filozofickej tradície, pričom Heidegger je mu v tomto zmysle inšpiráciou. Problémom však je, že Heideggerovi nejde o historicko-filozofickú interpretáciu dejín filozofie, ale len o filozofickú, a tú podriaďuje jedine vlastným filozofickým záujmom. Pre zodpovedné skúmanie hlavného problému je nevyhnutná Rortyho definícia a vymedzenie teoretického ironika, ktorý má pochybnosti o funkčnosti, zameranosti či privilegovanosti slovníkov, ale aj o existencii akéhosi konečného slovníka. Je nevyhnutné poukázať na antropologický a morálno-axiologický rozmer novopragmatistického myslenia, ktorý je vzdialený Heideggerovi po obrate a taktiež na problém sokratovskej spravodlivosti, ktorý mu je taktiež vzdialený, na rozdiel od rortyovského ironika. Dôležitou črtou teoretického ironika je odmietanie tradičnej metafyziky a sústredenie sa na metafyziku v úplne odlišnom slova zmysle, teda ide o snahu pochopiť metafyzické (teoretické) nutkanie natoľko, že sa ho človek zbaví. Avšak ani to pre Heideggera neplatí. Rortyho výzva k filozofii ako napĺňaniu ľudskosti je v absolútnom nesúlade s Heideggerovým Listom o humanizme, v ktorom humanizmus podriaďuje dejinám Bytia a vôbec mu nejde o človeka alebo ľudskú dôstojnosť, ale len o myslenie Bytia.

Cílem této práce je připomenout odkaz J. B. Kozáka (1888–1974) a hodnotu jeho přednášek na Karlově univerzitě v letech 1949–1952, které měly hluboký význam v souvislosti s novou politickou situací po komunistickém puči v roce 1948. Život J. B. Kozáka byl hluboce ovlivněn jeho církevním vzděláním. Nakonec však získal post profesora filosofie na Karlově univerzitě v Praze. Jako prominentní zástupce Českého kulturního života se stal aktivním členem malého kroužku „pátečníků“ založeného spisovatelem K. Čapkem (1890–1938) a podporovaného T. G. Masarykem (1850–1937). J. B. Kozák obhajoval demokratické ideje, ale jeho sympatie zároveň patřily také sociálně orientovaným levicovým osobnostem (viz například jeho přátelství s profesorem Z. Nejedlým, 1878–1962). Před válkou J. B. Kozák opustil Prahu a začal přednášet filosofii na Oberlin College v Chicagu (USA). Na konci války se však do Prahy vrátil. V létě roku 1945 získal znovu univerzitní post s možností přednášet. Ve vášnivých debatách s marxisty hájil myšlenky humanismu a svobody. Získal si sympatie svých studentů a stal se jejich morální autoritou, kterou zůstal i v těžkých časech politických čistek, kdy byli mnozí jeho kolegové propuštěni. Skutečnost, že si udržel pozici na univerzitě, nijak jeho autoritu nepoškodila. Byl chráněn kvůli svým levicovým názorům před válkou. Navzdory respektu, kterého se mu dostávalo, byla jeho možnost přednášet značně omezena. Připojeny jsou také úryvky jeho „dějin filosofie“ jako volné záznamy jeho přednášek.

Dne 31. července 2013 poskytl dr. Josef Zumr rozhovor, zaměřující se na jeho dlouholetého přítele a spolupracovníka Karla Kosíka. Doktor Zumr zde představuje dobu 60. let, vzpomíná na to, jak se s Karlem Kosíkem potkal, co prožili. Popisuje Kosíkovo mládí, důvody, proč se rozhodl studovat filosofii. Líčí politickou situaci v Československu a různé nástroje a způsoby politické perzekuce, která postihla většinu pracovníků FÚ ČSAV (a nejen jich), a popisuje, jakým způsobem se s touto situací vyrovnával on sám i Karel Kosík. Dále se vyjadřuje k ohlasům na Dialektiku konkrétního i na jiné Kosíkovy stěžejní texty, které vzbudily pozornost společnosti.On 31st July 2013, dr. Josef Zumr gave an interview concerning his long-time friend and co-worker Karel Kosík. Dr. Zumr acquaints reader with the 60’s and recalls how he first met Karel Kosík and what they have experienced. He describes Kosík’s youth and reasons that have led Kosík to the decision to study philosophy. Political situation in former Czechoslovakia is described as well as different instruments of political persecution that affected many employees of the Department of Philosophy of Czechoslovak Academy of Science and many others. Dr. Zumr also recounts how he himself and Karel Kosík dealt with persecution. He also comments on different receptions that The Dialectics of the Concrete and other Kosík’s works have elicited.

Článek připomíná 110. výročí narození švýcarského katolického teologa a filosofa (metafyzika) Hanse Urse von Balthasara (1905 Luzern–1988 Basilej). Po studiích germanistiky ve Vídni, Berlíně a Curychu pokračoval ve studiu filosofie a teologie u jezuitů (E. Przywara, H. de Lubac). Před nadějnou akademickou dráhou dal přednost pastorační službě u studentů. V Basileji navázal úzké kontakty s K. Rahnerem a K. Barthem. S lékařkou a mystičkou Adriennou von Speyr založil sekulární institut Johannesgemeinschaft (1944) a nakladatelství, ve kterém vydával její díla. Roku 1950 jezuitský řád opouští. Před druhým vatikánským koncilem vystupoval jako katolický progresivista, po něm jako kritik katolického modernismu, v němž viděl ohrožení biblických tradic. S Henri de Lubacem a Josephem Ratzingerem roku 1972 spoluzakládal mezinárodní katolickou revui Communio. Svou rozsáhlou a rozmanitou publikační činnost završil trilogií Herrlichkeit–Theodramatik–Theologik (1961–1987), v níž uvažuje o Bohu v estetických souvislostech, v kategoriích transcendentálií pravdy, dobra a jejich ztělesnění – krásy.The article recalls the 110th anniversary of the birth of the Swiss Catholic theologian and philosopher (metaphysician) Hans Urs von Balthasar (1905 Luzern–1988 Basel). He studied German in Vienna, Berlin and Zurich and after that he continued his studies in philosophy and theology at the Jesuits (E. Przywara, H. de Lubac). He preferred pastoral ministry among students to a promising academic career. In Basel he established close contacts with K. Rahner and K. Barth. Together with the doctor and mystic Adrienne von Speyr he founded the secular institute Johannesgemeinschaft (1944) and a publishing house, in which he published her work. In 1950 he left the Jesuit order. Before the Second Vatican Council he acted as a progressive Catholic, afterwards as a critic of Catholic modernism, in which he saw the threat of biblical traditions. With Henri de Lubac and Joseph Ratzinger in 1972 he co-founded the International Catholic review Communio. His extensive and diverse publications he completed with trilogy The Glory of the Lord–Theo-Drama–Theo-Logic (1961–1987), in which he contemplates God within aesthetic contexts, within categories of transcendentals truth, goodness and their embodiment – beauty.

Odsúdenia z roku 1277 predstavovali zásah do vedeckého výskumu mnohých scholas­tických autorov. Duns Scotus tvoril po roku 1277. Cieľom tohto príspevku je preto iden­tifikovať filozofické motívy, v ktorých sa filozofia Dunsa Scota a Odsúdení z roku 1277 prelínajú, a preskúmať, či Scotovo myslenie bolo pod priamym vplyvom Odsúdení, alebo nie. Autor príspevku tvrdí, že hlavná príčina Scotovej filozofie je v samotnej františkánskej tradícii a že vplyv Odsúdení z roku 1277 bol na Scotovo myslenie nepodstatný.

Chápanie pojmu krízy významne ovplyvňuje hlavnú argumentačnú líniu filozo­fických koncepcií, ktorých vznik podnietila reflexia krízy. K takýmto filozofickým kon­cepciám patrí aj hlbinná ekológia A. Naessa. Pojem krízy v jeho myslení vystupuje vo význame hrozby, ale aj príležitosti, nutnosti rozhodnúť sa, prijať závažné rozhodnutia. Má však tiež význam historickej a politickej krízy, teda situácií, v ktorých sa pod tlakom nutnosti reformulujú základné imperatívy a organizačné princípy spoločnosti. Takto široké významové spektrum pojmu krízy súvisí s tým, že Naess sa snaží osloviť nielen ekológov, ochranárov a filozofov, ale aj politológov, politikov a občianskych aktivistov, čím významne prispel k vzniku environmentalizmu ako politického hnutia i politickej ideológie.

Prvými svedkami a neraz aj intelektuálnymi generátormi procesov, ktoré viedli k ustanoveniu sociálno-politických štruktúr klasických gréckych poleis, sú archaickí ly­rici. Medzi najstarších patrí spartský Tyrtaios (1. pol. 7. st. p. n. l.), ktorý vo svojej elégii (zl. 12) ustanovuje za vrcholnú zdatnosť thúridos alké (zúrivú chrabrosť, rázny odpor). Toto slovné spojenie nachádzame už u Homéra, ktorý ním pomenúva jednu z bojov­níckych aretai. Naším cieľom bude komplexne analyzovať 12. zlomok, preskúmať použitie tohto slovného spojenia u oboch básnikov a odhaliť nový kontext, do ktorého ho zasadzuje Tyrtaios. Pokúsime sa tak postihnúť jeden z počiatkov „nového racionálno-politického poriadku“ a ukázať spôsob, akým lyrika transformuje staré epické hodnoty na nové politické

Príspevok sa zameriava na jednu zo súčasných teórií metafory, ktorá metaforu chá­pe skôr ako figúru mysle než ako figúru reči a túto teóriu skúma z hľadiska filozo­fických diskusií o štruktúre myslenia. V článku skúmam niektoré konceptuálne metafory a kľúčové metafory a v nádväznosti na to sa ďalej zameriavam na dôležitosť metafor, ktoré sú bežnou súčasťou nášho myslenia. Chcem ukázať, že oba tieto prístupy podporu­jú taký pohľad na metaforu, ktorý ju pokladá za kľúčovú pre racionálne a konceptuálne myslenie, a preto si myslím, že metafora zastáva dôležité miesto vo filozofii. Okrem toho v článku analyzujem vplyv metaforického myslenia na obsahy a formy filozofických problémov a v tomto smere načrtávam možnosť ďalšieho zaujímavého výskumu

Príspevok sa zaoberá problémom indukcie vo filozofii vedy. Jeho cieľom je predsta­viť problém indukcie, typy indukcie, ktoré sa vo filozofii vedy používajú, a poukázať na to, že problém indukcie nie je len problémom vedeckého realizmu, ale naráža naň aj teória, od ktorej sa očakávalo práve jeho riešenie, bayesianizmus. V centre pozornos­ti stoja otázky, či subjektívne chápaná pravdepodobnosť môže pri probléme indukcie pomôcť a či je indukcia vôbec zmysluplným problémom. Príspevok v závere konštatu­je, že hoci žiadna z téz bayesianizmu neponúka riešenie Humovho problému indukcie a v histórii nájdeme niekoľko pokusov o odmietnutie problému indukcie, história vedy je s induktívnymi úsudkami tak spätá, že problém indukcie vo filozofii vedy zostáva